Má systém, na ktorý sa vie spoľahnúť

Miška nikdy nebola úplný začiatočník. Šport k jej životu patril, vedela, aké to je cítiť sa dobre vo vlastnom tele. Lenže potom prišiel reálny život – deti, operácie, pauzy. A s tým všetkým aj niečo, čo väčšina ľudí podcení: strata systému.

​

Nebolo to tak, že by „spadla úplne“. Skôr sa to striedalo. Chvíľu sa jej darilo, potom prišlo obdobie, keď to išlo bokom. Bez kontinuity, bez jasného smeru. „Nebolo to tragické… ale nebolo to ani ono,“ opisuje dnes.

Zlom prišiel nenápadne. Dovolenka, pláž, obyčajná poznámka: „Začínaš mať bruško.“ Navonok nič dramatické. Vnútri to trafilo presne. „Dala som si slnečné okuliare a potichu som plakala.“ Nie preto, že by nezvládla kritiku, ale preto, že vedela, že má na viac a že toto nie je verzia seba, ktorú chce žiť.

​

Práve v tom momente sa nerozhodla pre extrém. Nešla do drastickej diéty ani do režimu „od zajtra na 100 %“. 

Začala premýšľať inak. Postupne. Reálne. Naučila sa pracovať s jedlom namiesto toho, aby si ho zakazovala. „Dám si koláč. Ale rozmýšľam nad tým, čo bude ďalej.“ Žiadne prepínanie medzi „som perfektná“ a „už som to pokazila, tak to dojem celé“. 

Prvýkrát to začalo dávať zmysel.

​

Popri tom prišlo niečo ešte dôležitejšie – systém. Nie motivácia, nie náhodné rozhodnutia. Systém. „Mám budík na tréning. Pípne – idem.“ Jednoduché pravidlo, ktoré zmenilo všetko. Tréning prestal byť otázkou nálady a stal sa súčasťou dňa, rovnako ako práca alebo povinnosti.

​

A to všetko popri bežnom živote. Dve deti, rodina, práca. Miška nečakala na ideálne podmienky. Využívala to, čo už mala. Keď mali deti tréning, išla behať. Keď čakala, hýbala sa. Keď nebol čas navyše, vytvorila si ho v tom, čo už robila. „Nečakala som. Využívala som čas,“ hovorí.

​

Zaujímavé je, že beh bol kedysi jej najväčší nepriateľ. „Beh som nenávidela.“ Dnes behá štyri až päťkrát do týždňa. Nie preto, že musí, ale preto, že chce. Pretože to zapadlo do systému, ktorý si vybudovala.

Za celou zmenou nie je len postava alebo výkon. Je za tým hlbší dôvod. „Chcem ísť príkladom pre deti.“ Vie totiž, aké je to, keď človeku chýba niekto, kto by ho potichu viedol správnym smerom, a rozhodla sa, že u nej to bude inak. Nie dokonalosť, ale konzistentnosť. Nie extrém, ale kontinuita.

​​